Na všetkých táboroch bol strašný hlad
Jánovi Brichtovi komunistický režim nedovolil stať sa kňazom, svoj cieľ sa preto pokúsil dosiahnuť za hranicami Československa. Pokus o útek však jemu a ďalším študentom i kňazom zmarila v apríli 1951 rozvodnená Morava. Cestou od hraníc takmer celú skupinu utečencov chytili príslušníci Pohraničnej stráže. Po mesiacoch tvrdých výsluchov si Ján vo februári 1952 vypočul rozsudok, ktorý ho poslal na pätnásť rokov do väzenia. Po niekoľkých týždňoch v ilavskej väznici ho napokon previezli do Jáchymova na tábor „Dvanáctka“. „Situácia bola strašne ťažká, strašne neúnosná, ale nebolo pomoci. Museli sme to prekonať.“ Na päť dní dostávali len kilový bochník chleba, nebolo preto prekvapením, že sa medzi väzňami rozmáhali krádeže jedla. V decembri 1952 Jána premiestnili na tábor Nikolaj, no aj tu musel čeliť každodennej ťažkej práci bez nároku na voľno a neznesiteľným životným podmienkam. „Na Nikolaji bol hlad. Na všetkých táboroch bol strašný hlad, lebo ľudia nedostali normálnu stravu... Na večeru sme dostali dva alebo tri zemiaky, troška kyslej kapusty a toto bolo všetko. Takto sme žili. Samozrejme, keď ma lekár videl, vážil som 48 kilogramov.“ Fyzické strádanie si však vynahradzoval duševným rastom, ako to len podmienky tábora umožňovali. Tajne študoval klasickú nemeckú literatúru, ktorú im prednášal jeden zo spoluväzňov: „Každý večer hodinu až dve hodiny. Vždy niekto vonku sledoval, či prídu bachari, mali sme avízo, aby sme sa mohli rozísť, poschovávať. Ja som z tých prednášok zapísal 22 zošitov. Dávali sme to pod zem, pod dlážku v tom baraku, kde sme boli.“ V tábore Nikolaj strávil Ján dva roky, na predčasné prepustenie však musel čakať až do roku 1958.
Hodnocení
Hodnotilo 0 lidí
Trasy
Komentáře
Žádné komentáře k příběhu.