Oči Martina Udržálka

Dôstojník Tomáš Sedláček bol spolu s ostatnými príslušníkmi druhej paradesantnej brigády na konci septembra 1944 prevelený na pomoc v Slovenskom národnom povstaní. Po jeho krvavom potlačení sa povstalci vydali na prechod Nízkych Tatier na východ smerom k východnému frontu. O pochode cez horské údolie Donovaly a na Chabenec sa potom rozprávali legendy. „Musíte si uvedomiť, že v horách bol asi meter snehu,“ rozpráva pamätník. „Vojaci a civilisti museli niekoľkokrát zmeniť smer, pochodovať do prudkých kopcov, mnohí ľudia zamrzli alebo sa zranili a nemohli postupovať ďalej.“ Tomáš Sedláček mal na pochod spomienku, ku ktorej sa vracal celý život. „V našom transporte bol tiež Martin Udržálek, moravský Slovák, stokilový chlap, veliteľ roty. Bojoval na severných svahoch Nízkych Tatier a Nemci mu prestrelili pätu. Vojaci z jeho jednotky mu urobili nosidlá a ťahali ho. Standa Uchytil, veliteľ práporu, mi hovoril, že museli tých chlapov mlátiť palicou, aby ho niekde nenechali. Ťahať stokolového chlapa v snehu do kopcov, to nie je žiadna sranda. „Pritiahli ho až k nám a naši doktori Udržálka ošetrili. A teraz sme sa mali vydať na pochod cez Tatry po Chabenci. Martina sme teda priviazali na koňa, ktorý išiel vpredu, lenže sotva sa ten kôň dostal do svahu, Martin spadol. Tak mu na zem dali deku, pláštenku a pištoľ a nechali ho tam. A teraz si to predstavte: celý ten rad mašíroval okolo neho! Nedalo sa mu pomôcť, nemohli sme ho vziať so sebou. Keď som ho videl ležať, nedokázal som ísť okolo neho a pozrieť sa mu do očí, tak som ho obišiel cez hlboký sneh. Nemohol som pre neho nič urobiť. Mojou povinnosťou bolo ísť ďalej. Zaujímavé je, že to s ním dobre dopadlo, objavili ho nejakí civilisti a dopravili do nemocnice v Banskej Bystrici.“